TERAPIA HROU

Terapia hrou je plánovitý proces zameraný na dosiahnutie želateľných zmien v správaní, postojoch a názoroch jednotlivca. Ide tu o využitie hrových – prirodzených i zámerne navodených situácií pri korekcii porúch správania. U postihnutých detí, detí s poruchami učenia, reči atď. má stimulačné zameranie. Hra má v terapii výchovný, diagnostický a terapeutický význam (Majzlanová, 1995).

„Terapia hrou je technika, pri ktorej sa hra, čiže detský prirodzený prostriedok vyjadrovania, využíva ako terapeutická metóda na pomoc deťom zvládať ich emocionálne stresy alebo traumy“ (Rye, 2005).

Terapia hrou je metóda využívaná na pomoc deťom vyjadriť ich pocity. Počas terapie hrou sa vytvára bezpečné, dôverné a starostlivé prostredie, ktoré dovoľuje dieťaťu slobodne hrať sa s minimálnymi obmedzeniami (len v záujme ochrany bezpečnosti dieťaťa alebo terapeuta) (Landreth, Bratton, 2000-1). Využíva hru a kreativitu dieťaťa, ktoré dávajú priestor impulzom, ktoré sú mimo jeho vedomia. Hra je v terapii hrou vnímaná ako prirodzený jazyk dieťaťa, ktorý mu umožňuje dať význam okolitému svetu prostredníctvom svojich činností a symbolickej komunikácie s dospelými. Hra dieťaťa je u detských terapeutov chápaná ako komunikačný kanál, s ktorým môžu pracovať (Landreth, 1991). Prirovnávajú ju k postaveniu slov u dospelého človeka, ktorý ich používa na vyjadrenie svojich pocitov a myšlienok. Dieťa sa vďaka nej cíti podporované, robí samostatné rozhodnutia a zvláda reálne životné situácie (Langmeier, Balcar, Špitz, 2000). Využíva svoje prirodzené schopnosti vyvíjať sa správnou cestou a celkovo napredovať vo vývine (Landreth, 1991). Dieťaťu je prostredníctvom terapie hrou venovaný špeciálny čas a pozornosť. V jej priebehu sa naučí osvojovať si stratégie zvládania rozličných životných situácií, s ktorými sa stretáva, ale ktoré nedokáže samé zmeniť. Dieťa sa učí sebakontrole, rešpektovať a akceptovať samého seba, ako aj robiť samostatné rozhodnutia a niesť za ne zodpovednosť. To mu ponúka šancu stať sa človekom, ktorý sa dokáže samostatne vyrovnať s problémami, s ktorými sa v živote stretne a celkovo získať oveľa pozitívnejší pohľad do budúcnosti.

Terapeut má možnosť vstupovať a zažívať svet dieťaťa a aktívne s ním zdieľať situácie, ktoré ho priviedli do terapie. Svoje pozorovania zo stretnutia dieťaťu buď spätne reflektuje a dáva mu dôležitú spätnú väzbu o pocitoch a prežívaní, ktoré dieťa zažíva alebo dieťa povzbudzuje k čo najväčšiemu slobodnému prejavu bez vlastných komentárov a interpretácií. Terapeutov prístup k dieťaťu v rámci terapie hrou je zväčša určený psychologickou teóriou, z ktorej daný terapeut vychádza.

Pre koho je terapia hrou určená?

Terapia hrou je určená pre deti i dospelých bez obmedzenia veku. Zatiaľ sa za najnižší vek, v ktorom môže byť terapia hrou pre dieťa užitočná, považuje tretí rok. Najvhodnejšia je pre deti vo veku 3 až 12 rokov (VanFleet, 2005).

Táto terapia sa preukázala ako vhodná metóda najmä v prípadoch akými sú (Rye, 2005; Landreth, Bratton, 2000-1):
- problémy priľnutia
- klamanie, záškoláctvo
- zneužívanie, týranie a zanedbávanie dieťaťa
- enuréza, enkompréza
- poruchy príjmu potravy
- poruchy spánku
- poruchy reči
- psychosomatické problémy
- nezrelé správanie
- neprimerané emocionálne odpovede
- mutizmus
- výbuchy zlosti, agresivita
- problémy s nadväzovaním vzťahov
- sebapoškodzovanie, týranie zvierat alebo malých detí
- sexuálne správanie.
 

Tieto problémy môžu byť dôsledkom (Rye, 2005):
- neadekvátneho rodičovstva
- významnej straty blízkeho človeka v dôsledku smrti alebo rozvodu
- ťažkého úrazu alebo vážnej choroby
- fyzickej nedostatočnosti
- vývinového oneskorenia
- prítomnosti ťažko chorého člena rodiny
- zneužívania alebo týrania
- inej vedomej alebo skrytej, neuvedomovanej traumy

(Zdroj: https://www.i-psychologia.sk/view-374.php)

Terapia hrou sa používa hlavne u detí s poruchami správania. Hra je výrazovým prostriedkom a životnou potrebou dieťaťa – odráža jeho vnútorný svet, spôsob myslenia, jeho skúsenosti, priania i problémy, u dieťaťa je zdrojom dôležitých diagnostických údajov, aktuálnych podnetov, stimuluje senzomotorický  a  podporuje sociálny vývin. V hre sa odrážajú skúsenosti dieťaťa, jeho postoje, city, túžby i obavy. Hračky sa vyberajú tak, aby sa primerane veku a schopnostiam stimuloval senzomotorický vývin dieťaťa. V hre sa s dieťaťom nacvičujú rôzne situácie, pričom je neskôr schopné prijať fiktívne vyriešenie situácie za svoje a tým vnútorne rásť. U starších detí sa využívajú spoločenské, športové hry alebo psychohry. U malých detí dominuje hrové zamestnanie – hry so zvukmi, tónmi, rytmom, pesničkami a pod., vhodné a atraktívne sú aj pohybové a dramatické hry.

Terapiu hrou možno využiť aj u dospelých pacientov.

Pozorovanie pacienta pri hre tiež môže pomôcť stanoviť diagnózu, hlavne ak inak odmieta komunikovať.

Pri práci s dieťaťom v terapii používame tieto metódy:

     • Zrkadliace (reflektívne) výroky: „tešíš sa...“, „bolo ti to nepríjemné, keď....“

     • Povzbudzujúce (facilitujúce) výroky : „tu to môžeš spraviť tak, ako sa tebe páči“, „môžeš si vybrať, ktorý (výkres) chceš“

     • Výroky komunikujúce porozumenie: „bábika sa teší, keď sa s ňou deti hrajú“, „ ty sa tiež tešíš, keď sa chcú deti s tebou hrať“

     • Stopovanie činnosti dieťaťa - terapeut nahlas verbalizuje, čo dieťa práve robí alebo vidí. Využíva sa v situáciách, keď deti mlčia.

     • Terapeutické zadávanie hraníc - hranice zadávame v prípade, že by dieťa chcelo zničiť hračku, chcelo by ublížiť nám alebo sebe, pri dodržiavaní časového limitu terapie.

Terapiu hrou možno využiť aj pri fyzických ochoreniach, pri nich psychické uvoľnenie a radosť z hry pomáhajú mobilizovať vnútorné zdroje organizmu.