DRAMATOTERAPIA

Dramatoterapia je umelecká a liečebno-výchovná metóda aplikovateľná v rámci individuálnej aj skupinovej práce. Ide o úmyselné využívanie drámy, divadelných procesov za účelom dosiahnutia terapeutických cieľov, ktorými sú symptómová úľava, emocionálna a fyzická integrácia a osobnostný rast. Využíva sa pri integrovaní detí s telesným, ale aj duševným postihnutím.

K hlavným cieľom dramatoterapie patrí redukcia tenzie, rozvoj empatie, fantázie, kreativity, odblokovanie komunikačného kanála, integrácia osobnostných vlastností, rozvíjanie sebadôvery, sebauvedomenia, vytváranie pocitu zodpovednosti, úprava reálnej ašpirácie, nácvik úloh, ventilácia pocitov, sebaprežívanie, empatia a asertivita.

Dramatické činnosti zahrňujú mimickú a rečovú prácu, dramatickú hru, slovnú hru, rolové hry, scenár, mýty, tvorbu príbehov, prácu s textom, improvizáciu, rozprávanie príbehov, make-up, masky, bábkovú a maňuškovú hru, pohyb, hlas, pantomímu, dotýkanie sa a hranie sa s predmetmi.

Dramatoterapeutický proces zahŕňa integráciu aj ostatných druhov umenia – hudby, tanca, pohybu, výtvarných činností, aplikáciu umeleckých textov, využívanie divadelných a rolových modelov. Dôraz ktorejkoľvek aktivity v kontexte dramatoterapie je v objavovaní a komunikácii cez akciu a interakciu. Ide o interakciu klienta s priestorom a s predmetmi, interakciu s terapeutom (terapeutmi) a interakciu s ostatnými členmi skupiny.

Podľa miery a stupňa „projektovania seba samého“ radíme k dramatickým technikám simuláciu (žiak „hrá“ sám seba v simulovanej situácii; napr. Som na ihrisku a vidím, že môjho kamaráta uštipla včela.), hru v roli (žiak „hrá“ sám seba v rôznych sociálnych rolách; napr. Ja ako učiteľ, ako kráľ, ako starší brat...), a charakterizáciu (žiak sa stotožňuje s individualizovanou postavou, t.j. potlačuje seba samého v prospech niekoho iného).

Využitím dramatoterapie sa môžeme vyhnúť metodickým nedostatkom, ako je nezdravá súťaživosť a úsilie dosiahnuť víťazstvo za každú cenu, upútať na seba pozornosť.  Najmä deti vyrastajúce v ústavnej starostlivosti sa často vyznačujú agresivitou, nedostatočnou sociálnou kompetenciou, nestálosťou v kontaktoch, pohybovým nepokojom, povrchnosťou, ľahostajnosťou k bolesti druhého. Do tohto začarovaného kruhu sa dá vstúpiť okrem iného aj formou dramatoterapie a cez ňu prelomiť emocionálnu bariéru. Ukazuje im cestu, ako sa tešiť zo života, ako prežívať chvíle porozumenia, šťastia, vzájomného rešpektovania, dialógu, tvorivého zanietenia a humoru. Deti sa učia byť zodpovednejší, snažia sa spolupracovať a navzájom si pomáhať. Pomocou dramatizácie sa dieťa odpúta od seba tak, že hrá divadielko, vciťuje sa do roly iného človeka, zvieratka a pod. Spoluvytvára hraný príbeh spolu s ďalšími hercami. Každá aktivita je založená na dobrovoľnosti.

U mentálne postihnutých žiakov sa odporúčajú dramatické hry zamerané na rozvoj sústredenia, pozornosti, zmyslového vnímania, rytmického cítenia, priestorového cítenia, rozvoj fantázie a predstavivosti.

V rámci špeciálnej dramatickej výchovy ide o skupinovú prácu, kde sa pracuje s maximálne 10 – 12 osobami. Túto činnosť vedie špeciálny pedagóg alebo vychovávateľ. Pri tejto činnosti chceme dosiahnuť terapeutické ciele, ako je emocionálna a fyzická integrácia a osobnostný rast. Okrem skupinovej dramatoterapie sa uskutočňuje aj individuálna forma.

Dramatické scénky a divadelné výstupy pre potreby výučby a výchovy rozpracoval a uviedol do praxe J. A. Komenský, využíval ich aj Makarenko.

Využívanie dramatických aktivít sa považuje za jednu z vhodných možností uplatnenia liečebno-výchovného prístupu k mentálne postihnutým jedincom.